Peter Kuruc - HopeforkidsNepal

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Peter Kuruc

Viac... > Naše Svedectvá
Na tejto stránke by som sa vám rád predstavil. Najlepšie formou svedectva o mojom živote.

Pán vás požehnaj. Volám sa Peter Kuruc a týmto vás pozývam, aby ste si prečítali niečo málo o mne, o mojom živote, službe a budúcich plánoch. Tento krátky príhovor, je v podstate aj svedectvom a preto, je trochu dlhší, ale verím, že zaujímavý.
Narodil som sa v Nových Zámkoch na Slovensku. Moji rodičia neboli kresťanmi, alebo aspoň moja mamina nebola kresťankou. Bola z tradičnej katolíckej rodiny, ale s Bohom nikdy nemala osobný vzťah. Môj otec bol znovuzrodeným kresťanom pred tým ako si vzal moju maminu, ale vzťah s ňou ho stiahol späť do sveta a zanechal Krista. Kvôli tomuto zlému rozhodnutiu, moji rodičia mali približne 16 rokov mizerné manželstvo plné hádok, ktoré ale nebudem opisovať. Veci sa začali meniť k lepšiemu po tom, ako sa obaja stali kresťanmi, avšak náprava ich manželstva aj tak trvala roky, ale bola možná vďaka nášmu Pánu. Dnes môže byť vďaka jeho milosti môj otec starším v zbore Bratskej Jednoty Baptistov v Hurbanove, moja mama slúžiť duchovným poradenstvom, môj brat slúžiť slovom u nás v zbore a sestra študovať medicínu v Brne. A všetko, pretože Pán Ježiš je milosrdný.
Z Pánovej milosti, bola moja mamina znovuzrodená, keď som mal 8 rokov. Potom bol spasený aj môj otec. Keď som mal 9 rokov, tak som jednoducho dvihol ruku v jednom z baptistických zborov na Slovensku. Niekedy som prekvapený, že si tento moment pamätám dodnes. Pokrstený som bol, keď som mal 12rokov, spolu s mojim otcom. Prvé roky svojho kresťanského života som strávil v zborovom zhromaždení v Nových Zámkoch a navštevoval mládežnícke stretnutia v obyvačke Pavleho Cekova, pod jeho vedením. Keď som mal 13 rokov, Pavle sa modlil za niektorých z nás a niektorí z nás prežili povolanie do služby, ja som bol medzi nimi. Od tohto dňa som bol rozhodnutý, že chcem slúžiť Pánovi Ježišovi, ako len to bude možné. Hoci, často som nemal ani poňatia ako a čo to vlastne znamená.
Keď som mal 17 rokov, pripojil som sa do služby duchovného poradenstva organizovanej Mládežou pre Krista Slovensko a slúžil niekoľko rokov na mnohých worshipfestivaloch a campfestoch. Táto služba a občasné slúženie slovom na mládeži už v zbore BJB Hurbanovo, boli veľmi dôležité pre môj duchovný rast. Pán ma cez tieto služby naučil mnohému a mnoho vecí vo mne formoval. So službou duchovného poradenstva a kázaním som neskôr skončil keď som odišiel do Veľkej Británie po štúdiu teológie. Pred tým som, ale študoval klarinet na konzervatóriu a Evanjelikálnu Teológiu na Pdf UMB v Banskej Bystrici. V tom čase bolo štúdium teológie spolu s už spomenutými vecami mojou predstavou služby Bohu. Chcel som ukončiť štúdium a pravdepodobne sa stať pastorom, alebo ostať na škole a ďalej študovať. Predstavoval som si, ako budem slúžiť každý týždeň v tom istom zbore spolu so svojou rodinou, stretávať rovnakých ľudí atď. Avšak Boh zmenil moje predstavy smerom, ktorý som nikdy nepovažoval za reálny a ktorého som sa desil.
Rozhodne som si nikdy nepredstavoval, že ukončím svoje štúdium ako bakalár. Ale niekoľko mesiacov pred štátnicami Boh zmenil postoje môjho srdca veľmi radikálne. Skončil som vo veľmi veľkom zmätku zo svojho života, to čo bolo pre mňa dôležité stratilo význam a začal som cítiť veľmi silné volanie ísť na misijné pole, preč zo Slovenska. A to bolo niečo, čoho som sa naozaj desil dlhé roky, keď som na to pomyslel. Nikdy som nemal rád zmeny, trpel som chorobnými depresiami a väčšina môjho života sa odohrávala v jednej miestnosti s počítačom a knihami. A tak som sa musel rozhodnúť čo budem robiť, či vypočujem toto volanie a odídem, alebo ostanem na škole. Nakoniec som sa rozhodol odísť do Anglicka ako dobrovoľník cez organizáciu Time For God, lebo som chcel vyskúšať sám seba, či vôbec budem schopný fungovať tak ďaleko od rodiny a chcel som sa každý deň trikrát modliť za svoje budúce kroky v službe. Okrem toho som zrazu začal cítiť obrovskú potrebu robiť niečo praktické, nie len teoretické. Bol som strašne vydesený z môjho rozhodnutia, lebo moja hovorová Angličtina prakticky neexistovala. A tak som skončil v Readingu neďaleko Londýna na dobu jedného roku a pracoval som v rehabilitačnom centre pre alkoholikov a drogovo závislých. Počas tohto roku ma Pán znovu veľmi zmenil. Formoval vo mne lásku pre deti a veľmi veľa som premýšľal nad deťmi nachádzajúcimi sa v hrozných situáciach a podmienkach v Ázii. Ako som sa dozvedal o rodičoch predávajúcich svoje deti do sexuálneho otroctva, deťoch v otroctve a situáciach, v ktorých by sa deti nemali nachádzať, bolo moje srdce lámané na kúsky. A tak som sa rozhodol, že nemôžem žiť na tejto zemi a nesnažiť sa niečo zmeniť aspoň v životoch pár z týchto detí.
Potom ako som sa vrátil z Anglicka domov som vyzbieral po niektorých zboroch/kostoloch na Slovensku financie, ktoré mi zabezpečili možnosť pripojiť sa k Asia Challenge Teams pod záštitou organizácie Operation Mobilisation v Ázii. Na srdci som mal službu s deťmi v Thajsku, s deťmi, ktoré sú v núdzi. Toto bola skvelá skúsenosť, ale uvedomil som si, že len málokto sa venuje práve týmto deťom v Thajsku. Deti, ktoré žijú na ulici sú sexuálne zneužívané, predávané, bez lásky a rodiny... Po nejakom čase som opustil OM a strávil nejaký čas životom v slume vo Filipínach a pomáhal jednému zboru s osvetou v danom meste. Z Filipín som sa po nejakom čase vrátil späť do Thajska, konkrétne do Pattaye. Pattaya je v mnohých krajinách veľmi dobre známa ako mesto hriechu. V meste s cca 100tisíc obyvateľmi žije odhadom od 30 do 35tisíc prostitútiek a prostitútov, žien, mužov, detí. V Pattayi som sa takmer pripojil k službe, ktorá pracovala s deťmi v slumoch, ale pre problém s vízami som sa k nim pripojiť nemohol a psychicky vyčerpaný, sklamaný a v hlbokých depresiách som sa vrátil v decembri 2014 na Slovensko. Vo veľkom zmätku som upadol do ťažko opísateľného kultúrneho šoku. Je ťažko opísať aké je to žiť v slume a potom prísť do rozvinutej krajiny.

Na Slovensku som sa snažil nájsť odpovede ohľadom svojej budúcnosti a navštívil som ľudí, ktorých považujem za svojich mentorov, medzi inými Michala Kevického a Pavleho Cekova. V pomerne krátkom čase po tom, ako som sa vrátil, ešte uprostred decembra začal Boh smerovať moje srdce na deti žijúce na ulici v Nepále. Jednalo sa o pomerne rýchlu odpoveď a bol som prekvapený. Na konci decembra, keď som  sa snažil na jednej z kresťanských stránok nájsť niekoho v Nepále, aby som získal informácie z prvej ruky, som stretol svoju budúcu manželku Leenu z Kathmandu. A ak som vo svojom živote prežil šoky, tak tento bol asi najväčší. Posledné čo som túžil riešiť posledné roky bol vzťah a už vôbec nie v stave v akom som sa nachádzal. A čo by si ludia pomysleli, však som sa len vrátil z Ázie. Ale Leena bola študentkou (stále je) ošetrovateľstva so srdcom zapáleným pre pomoc deťom v Nepále, ktoré žijú na ulici a zaľúbili sme sa do seba v ten istý deň v tú istú hodinu začiatkom januára 2015. Spoločne sme cítili, že sme boli pre seba doslova zázračne pripravení. A tak som znovu navštívil svojich mentorov a hovoril so svojím staršovstvom v zbore, čo si o tom myslia a čo mám robiť. V podstate som dúfal, že sa mi to budú snažiť vyhovoriť, ale povedali len, že to musím skúsiť. A tak som skúsil. V marci som odcestoval do Nepálu a 13teho Júla sme sa s Leenou vzali v jej zbore Patan Church za prítomnosti našich rodín. A to je to, ako ešte väčšie dobrodružstvo v mojom živote začalo. V podstate sme vedeli od prvého dňa, že sa chceme vziať, problém bol presvedčiť všetkých naokolo.
Odkedy som v Kathmandu, mali sme zemetrasenie a žijeme v najviac zasiahnutej časti v Kathmandu, spolu sme mali nehodu na motorke, keď sme boli blízko smrti a v auguste som bol v nemocnici s 42horúčkami, keď mi skoro skolaboval organizmus, pre otravu tráviaceho systému. Život tu je jednoducho zápas. Od septembra 2015 do nedávna India zatvorila hranice a do krajiny sa tak nedostávali lieky, benzín, plyn atď. Odkedy som tu, som sa hlavne snažil zvyknúť si, čo sani i seve bol zápas a okrem toho robiť kontakty s deťmi na ulici, dávať im jedlo, venovať sa deťom v našom okolí. S Leenou, sme stretli mnoho krásnych detí so strašnými príbehmi: predané rodičmi, rodičia po smrti, otec sa znovu oženil a oni skončili ako otroci pre macochu, atď... Väčšina z nich je pod vplyvom gangu, niektoré z nich stále majú rodiča, ktorý ich núti zbierať papiere a plasty, ktoré potom rodič speňaží za približne dolár denne. (100-120rupií) Všetky tieto deti majú niečo spoločné, žiadnu lásku v ich životoch, veľkú traumu, ktorá potrebuje byť liečená a obvykle sú závislé na fetovaní lepidla. Na uliciach môžete stretnúť deti vo veku od 5 do cca 15, chlapcov a diavčatá. Niektoré žobrú, niektoré postúpia v gangu na vyššiu pozíciu a niektoré, sú zmrzačené, aby vyvolávali viac súcitu u turistov.
Tak toto je niečo málo o mne a o mojom živote až doteraz. Žijem v Nepále so svojou manželkou, kde je každý deň zápas, ale najväčší zápas je často, ako pomôcť a čo robiť ďalej? Máme mnoho plánov, vízií a vidíme množstvo potrieb nielen u detí tu v Nepále. Radi by sme vybudovali farmu pre slobodné matky a sirotinec pre deti z ulíc v Kathmandu a dali aspoň niekoľkým lepšie dectvo a predstavili im evanjelium Ježiša Krista. Ale pre napĺňanie týchto plánov potrebujeme pomoc a potrebujeme jej veľa. Ale o našich plánoch trošku konkrétnejšie, zas niekedy inokedy.



Ak ste sa dostali až sem, veľmi vám za to ďakujem.
Pán vás žehnaj.

Peter K.






Fotka mojich najbližších.
 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky